TEATRO.SK - Prvá internetová divadelná revue    
TEATRO.SK - Prvá internetová divadelná revue
ročník VII., číslo 1 - 2, apríl - jún 2002
Vitajte

...prvá internetová divadelná revue...
|späť | teoretické / historické články | recenzie | rozhovory |
| profily / portréty | knižné recenzie | besedy | festivaly / prehliadky |
| reportáže | zo zahraničia |
| ARCHÍV | DIVADLO.SK | NetHovory | SCENA.CZ |
RECENZIE

E-Mail : info@rmd.sk
ČAJKA UŽ DLHŠÍ ČAS NA OBZORE

BARBARA BRATHOVÁ


Bratislavské divadlo tanca * ČAJKA (Dielo inšpirované knihou Hrdina tisícich tvárí Josepha Cambella) * Námet a produkcia Róbert Meško * Choreografia a kostýmy Peter Mika, Olga Cobosová * Hudba Maxim Franke, David Lang * Tancujú Lucia Klosová, Veronika Knytlová, Lucia Krameriusová, Radek Mačák, Tereza Ondrová, Petr Opavský, Patrícia Števušková, Radka Trubáčková * Premiéra 22., 23. a 24. 11. 2001 v Divadle Aréna v Bratislave

Novým projektom Bratislavského divadla tanca (BDT) bola v sezóne 2000 / 2001 Čajka (Seagull). Predstavenie vzniklo na motívy zbierky mýtov z knihy Josepha Cambella Hrdina tisícich tvári. Literárnu predlohu do tanečnej výpovede spracovala slovensko - španielska choreografická dvojica Peter Mika a Olga Cobosová. Hovorí sa v nej o čajkách v Palamos ... V skutočnosti je však celkom jedno, odkiaľ títo, v podstate veľmi prívetiví, operenci pochádzajú. Či ide o čajky zo Španielska alebo z inej krajiny, pretože pre tvorcov projektu je Čajka len synonymom jedinca a jeho života.

      Čajka často dotvára atmosféru niektorých miest. U nás napríklad dunajského nábrežia v Bratislave alebo skleneného mosta v Piešťanoch. Mne však najviac utkveli v pamäti obrazy čajok zo severu Európy. Tu som ich videla žiadostivo čakať na kúsky kreviet, ktoré rybárom spadli na palubu. A zažila som aj to, ako vedia žobrať o keks či pobiť sa o korisť. Bolo to počas plavby jedným z fjordov. Našu loď sprevádzala skupina čajok. Jedna z nich, zdanlivo tá šikovnejšia, zrazu vyletela z kŕdľa, aby uchmatla ponúkanú potravu. Napokon však nemala z úlovku nič. Vyšla naprázdno. Spomínam si, že som ju preto nazvala „Chamtivkou“. Prívlastok „Vytrvalka“ som zase dala inej čajke. Tá sedela osamotená na hladine mora a čakala na svoju príležitosť. Ale aj v momente, keď sa jej dočkala, tvárila sa, akoby bolo pod jej úroveň vrhať sa na hodené sústo. Zobla ho len ako čosi, čo náhodou plávalo okolo nej.
      Tanečné predstavenie Čajka je o niečom podobnom, ak nie o o tom istom. Teda o individualite. Prejavoch jedincov. Vypovedá o túžbach, snoch, očakávaniach, poznaní, ale aj o bolesti, útrapách, nedorozumeniach a samote. V jeho príbehu sa Čajka odtŕha od ostatných. Vyberá sa hľadať svoju identitu. V závere sa však vracia späť do kŕdľa. Je možno o čosi múdrejšia, skúsenejšia a lepšia. Rozhodne však INÁ.
     Čajka nerozpráva konkrétny príbeh. Je to poloabstraktné dielo, v ktorom každý percipient môže nájsť svoje individuálne zážitky a pocity. Vyvoláva ich choreografia, pohyb, ale aj výtvarná zložka tejto multimediálnej produkcie.
      Na horizonte scény visí obrovské plátno. Slúži na projekcie ilustrujúcich výjavov, hru tieňov, podfarbenie prostredia. Okrem neho sú na javisku v diagonále umiestnené dva mikrofóny. Do jedného z nich šepkať svoj príbeh tanečnica, ktorá predstavuje mladú, neskúsenú Čajku. Jej šepot je zámerne často nezrozumiteľný, preto spoluúčinkuje ako „hovorená hudba“, na ktorú sa tancuje. Prostredníctvom druhého mikrofónu naviguje hlasnými pokynmi už skúsená Čajka ďalšie.
      Rozhodujúcim predelovacím či náladotvorným prostriedkom je svetlo, ktoré odhaľuje alebo skrýva dôležité momenty. Tak je raz určujúcim prvkom, inokedy funguje ako sprievodný element.
      Hudba je nadčasová, skôr pocitová, v niektorých pasážach takmer ezoterická. Adekvátne charakterizuje let a život čajok.
      Kostým je zámerne strihovo i farebne (odtiene bielej a šedej) jednoduchý a nepríťažlivý, aby vyznel pohyb, charakterová i atmosferická konkretizácia výrazu čajok. Všetko vizuálne a akustické je oprostené od detailov. Všetko je jednoduché a čisté, aby mohla vyniknúť dominantná zložka predstavenia, tanec v celej svojej šírke a pohybové kreácie.
      Bravúrne výkony tanečníkov, ktoré sú základom pohybového i filozofického príbehu, nepotrebujú podporu v rekvizitách. Preto sú vlastne jedinou rekvizitou v ich rukách papierové lietadielka. Na začiatku predstavenia ich prináša na scénu a púšťa do vzduchu hlavná Čajka - čajka individualistika. Ďalšia zatiaľ lepí na podlahu pásku vo forme kríža - značky miesta, z ktorého sa Čajka odpichne, rozhodnutá nájsť si vlastnú cestu. A zároveň miesta, ktoré sa bude snažiť opustiť, ignorovať, hoci práve ono (neskôr už neoznačené) ju bude neustále priťahovať ako magnet. Tento silný moment (istá závislosť) je vyjadrený aj skríženými rukami Čajky - tanečnice, aby si divák uvedomil ako silno má túto značku (tento svoj kríž) zafixovaný kdesi hlboko v podvedomí.
      Choreografia je rozdelená do troch častí. Prvú, o ktorej sme práve hovorili, tvorí obraz Odlúčenia. Každá z Čajok sa v nej charakterizuje svojou pohybovou skladbou. Každý z protagonistov tancuje vlastnú choreografiu, aj keď sa podchvíľou stretajú v „kŕdli“ a v spoločnom geste sú ako jeden.
      Druhá časť predstavenia má názov Zasvätenie. Vizuálne v nej dostáva scéna akýsi tajomný charakter. Svoju hru tu zohrávajú aj tiene tanečníkov, ktorí sa v prirodzených pohybových kreáciách nesnažia ísť za prah a hranice fyzických možností. V tomto labyrinte svetla, tieňa a pohybujúcich sa tiel nadobúda osobitý význam „nová“ postava. Predstavuje skúseného „učiteľa“, ktorý Čajke radí, usmerňuje ju, ukazuje jej a predvádza zložitú cestu, ba možno aj čosi našepkáva. Ďalší fenomén, ktorým sa objavuje v tejto pasáži, je čas - plynúci, zastavený, zvrátený. Nič nie je nemožné. Ručičky hodín - ruky tanečníka možno zmiasť, usmerniť, spresniť i zrušiť. Čas však plynie mimo hodín. Má svoje tempo, svoj stres i svoju harmóniu.
      V poslednej časti, v Návrate, je zobrazená prirodzená túžba Čajky opäť splynúť so svetom, ktorý opustila. Je skúsenejšia a túžiaca sa o túto skúsenosť podeliť s ostatnými. Kŕdeľ splýva v jednotných gestách, paralelne s letom čajok, ktorý púšťa projekcia na pozadí. Pohyb sa zjednocuje na horizonte plátna, v úzkom páse, v jeho prvej tretine. V mierumilovnom poetickom obraze súhry pohybu, myslí, duší, harmónií, pokoja, zmierenia a večnosti.
      Tanečné predstavenie Čajka dlho netrvá. Má len niečo cez hodinu. Aj tak je však silne nabité energiou. Napriek svojej vizuálnej čiernobielej jednoduchosti ponúka silnú ideu, pocit a filozofiu prostredníctvom dômyselných tanečných kreácií, reprezentatívnej choreografie a bravúrneho interpretačného prevedenia. Nie je to ale predstavenie, ktoré stojí na efekte. Preto neuspokojí tých, čo sú zaťažení na senzácie a veľkovýpravnosť divadelných projektov. Na svoje si naopak prídu tí, čo od umenia očakávajú, že pôjde do hĺbky a podstaty našich vnútorných svetov.
      Čajka je čisté, priame, a napriek otvorenej pravdivosti, snové a poetické predstavenie. Rozhodne svojou kvalitou plynulo pokračuje v oblúku tanečných projektov patriacich do repertoáru Bratislavského divadla tanca.
      Keď budete mať príležitosť pozorovať čajky, všimnite si, že v ich kŕdli je jedna vzdorovitejšia, zvedavejšia a odvážnejšia ako tie ostatné. Tá určite raz pôjde svojou vlastnou cestou. Aj BDT je istým spôsobom a v istom zmysle slova takou čajkou, o ktorej nám prostredníctvom tanca rozpráva.


(Autorka je historička umenia a divadelná kritička.)

 





MIKROSPÁNOK SPIACEJ KRÁSAVICE

BARBARA BRATHOVÁ


Balet Slovenského národného divadla * Piotr Iľjič Čajkovskij: SPIACA KRÁSAVICA (balet v dvoch dejstvách s prológom na motívy rozprávky Ch. Perraulta) * Choreografické naštudovanie Bachram M. Juldašev (Rusko) a Jozef Dolinský podľa koncepcie Marius Petipa * Hudobné naštudovanie Martin Mázik * Dirigent Martin Mázik, Pavol Selecký * Scéna a kostýmy Jozef Jelínek * Osoby a obsadenie Princezná - C. M. Zaharia / N. Stehlíková, Princ - M. Blahuta / J. Dolinský ml., Kráľ - F. Šulek /A. Milo, Kráľovná -S. Bartošková / N.E. Kňažková, Ceremoniár - V. Kotrbanec, Víla Orgován - A. Svobodová / L .Macíková, Víla Carabosse - I. Holováč / J. Vasilenko, Variácie a Drahokamy - J. Fomina, E. Petráková, V. Šimončíková, L. Macíková, A. Kršková, V. Henschová, T. Nomura, N. Poláková, A. Svobodová, C. M. Zaharia, M. Železniaková * Premiéra 25. a 26. 1. 2002

V Opere SND 25. januára tohto roka po siedmy raz vyhlásili najlepších baletných umelcov Slovenska. Cenu Kvet baletu (Philip Morris Award) za rok 2001 získal vynikajúci tanečník Martin Blahuta a za najvýraznejší talent pri tejto príležitosti vyhlásili Evu Petrákovú. Slávnostnú atmosféru večera dotvorila premiéra baletu Spiaca krásavica.


      Balet SND naštudoval Spiacu krásavicu (alebo ak chcete Šípkovú Ruženku), tento vskutku rozprávkový titul na motívy Ch. Perraulta a hudbu P.I. Čajkovského, pod choreografickým vedením Bachrama M. Juldaševa z Ruska a Jozefa Dolinského st. podľa koncepcie Mariusa Petipu.
      Spiacu krásavicu možno zaradiť medzi základné diela svetovej baletnej literatúry. Je to nielen „Ballet á grand spectacle“ konca 19. storočia, ale aj titul, ktorý je stálou súčasťou repertoáru všetkých väčších divadiel na svete, ako informuje bulletin. Svoje stále miesto má aj v repertoári Baletu SND, ktorý ho doteraz uviedol v rokoch 1942 (ruský choreograf M. Froman), 1957 (český choreograf R. Macharovský) a 1968 (slovenský choreograf J. Zajko). Je teda zrejmé, že Spiaca krásavica sa v rôznych vývojových etapách nášho prvého baletného súboru stala organickou súčasťou jeho repertoáru.
      Pri štvrtom vstupu Spiacej krásavice na scénu Baletu SND choreografická dvojica B. M. Judašev a J. Dolinský st. vychádzala Z a stavala NA klasickej koncepcii. To znamená, že dominantnou zložkou najnovšieho naštudovania diela je klasický tanec. Preto aj keď ho, pochopiteľne, vnímame komplexne, môžeme z neho jednotlivé časti (duetá, variácie) bez problémov vyňať alebo ich radiť za sebou v istej konkrétnej štruktúre a systéme. Každý výstup má v diele nielen dejový význam, ale aj svoju abstraktnú, dômyselne vykonštruovanú krokovú a gestickú skladbu.
      Scénu a kostýmy navrhol Jozef Jelínek. Skúsený scénický výtvarník, ktorý však tentoraz nedokázal dostať výraz scény do vzácnej jednoty s kostýmom. Scéna má byť pri takomto balete iba akousi nutnou kulisou, ktorá svojim riešením nebude pútať divákovu pozornosť. Monochrómne maľované drapérie (raz naznačujúce exteriér, inokedy zasa interiér) však materiálovo dosť rušivo a nekompaktne pôsobili s inými prvkami - napríklad so spustenými závesmi a svietnikmi, ktoré zbytočne umocňovali slávnostnú chvíľu. Kostým jednotlivých tanečníkov bol pôsobivý ako solitér. Avšak v celku, a najmä v kombinácii s farebnými svetelnými efektmi, hoci išlo o rozprávkovú tému, až priveľmi silno pôsobil dojmom „cukrovej vaty“, v ktorej sa utápala čistota, grandióznosť, krehkosť a gracióznosť tanca. Isteže, v rozprávke má byť všetko ľahké, optimistické, prežiarené, farebne veselá a snové. Na druhej strane by však ani z vizuálneho hľadiska nemalo ísť o neznesiteľný gýč. Myslím si, že tento balet podporu lacného scénografického pozlátka nepotrebuje.
      Sviežosť a mladistvú svižnosť dodalo baletu hudobné naštudovanie Martina Mázika, talentovaného dirigenta, ktorý doslova vložil do hudby svoje telo i dušu.
Zbory v balete majú viac štafážny, dekoratívny charakter (aj keď rozpohybovaný), ale na scéne sú prítomné takmer po celý čas, takže tvoria neodmysliteľnú a dôležitú zložku tanečného diania. Preto si vyžadujú maximálnu jednotnosť a synchrónne zladenie, ktoré nebolo vždy stopercentné. Nasadenie a vitalita všetkých účinkujúcich však bola jednoznačná.
      Spiaca krásavica je balet pre najlepších tanečníkov v jednotlivých postavách. Princeznú Auroru tancujú v alternáciách C.M. Zaharia a N. Stehlíková. Obidve na premiérach excelovali. Ich tanečná bravúra bola dokonalá. Do precízne naštudovanej role vložili aj kus princeznovskej krehkosti a noblesy. Zaharia bola „porcelánovejšia“, jej gestická grácia mala eleganciu, piruety esprit, skoky švih. Kreácie boli štýlové, zvládnuté s ľahkosťou. Trochu teatrálnejšia a vo výraze možno živšia bola princezná Stehlíkovej, ktorá podala aj vynikajúci tanečný výkon. Jej úsmev v tejto suverénne odtancovanej postave bol už tiež menej násilný. Určite poznáte hracie skrinky, z ktorých po otvorení veka „vytancuje“ krehká tanečnica. Práve takýmto dojmom na nás zapôsobila na premiére Stehlíková.
      Princ Desiré M. Blahutu bol Auróre na prvej premiére adekvátnym partnerom. Interpret svoje tanečné kreácie zvládol suverénne a spontánne, k technickej dokonalosti pridal šarm a eleganciu. Žiaľ, všetkého menej vložil do postavy J. Dolinský ml. To, že sa pri tanci dopustil niekoľkých chýb, by sa, vzhľadom na stres sprevádzajúci premiéru, dalo ešte prehliadnuť. Situáciu však nedokázal vyvážiť ani výrazom. Aj keď mu drobná partnerka pri zdvihoch a jeho fyzickej konštrukcii všetko značne uľahčovala, pôsobil pri jej efemérnosti a brisknom energickom prejave, ťažkopádne.
      Rozprávky sa samozrejme neobídu bez kráľovského dvora, a tak výsostne výrazové - až herecké postavy sú kráľ (F.Šulek / A. Milo) a kráľovná (S. Bartošková / E. Kňažková - na premiérach sme videli iba prvú). F.Šulek na prvej premiére pravdepodobne nedokázal potlačiť trému, preto sa jeho figúrka zúžila na pár rámcových gest bez konkrétnej mimiky. Pomerne „kráľovskejšie“ pôsobil A. Milo. Prezentoval sa zjavnou snahou hrať, hoci sa v tomto smere neprekonal ani on. O to kontrastnejšie bolo k ich výkonom herectvo S. Bartoškovej. Vďaka nemu bola kráľovná výraznou výrazovou postavou. Interpretka rozohrala jej citové polohy a situácie do jemných nuáns bez zjavnej teatrálnosti. Svoju rolu zjavne nechápala ako štafážny prvok, ale plnohodnotný vstup do diania. Podobne sa zhostil úlohy ceremoniára V. Kotrbanec. Bol ako vystrihnutý zo starých filmových rozprávok.
      V balete sa to vílami len tak hemží. Dominantnou z nich je však víla Orgován. V podaní A. Svobodovej je táto postava disciplinovane a programovo technicky zvládnutá. Je to hrdá a dôstojná, hoci už menej prívetivá víla. Tanečne menej výrazne v tejto úlohe pôsobila L. Macíková. Bola takmer bez výrazu. Obidve baletky však splnili svoje poslanie.
      V balete nepochybne zaujmú aj Variácie a Drahokamy (majú mimoriadne výpravné a reprezentatívne kostýmy, výrazné je aj ich líčenie). Sú diferencované v charakteroch a atmosfére, ktorú navodzujú (vo farbách, tanci i výraze). Pohľad na ne je rozhodne estetickým zážitkom.
      Možno trochu nečakane a atypicky boli do postavy víly Carabosse obsadení muži (I. Holováč, J. Vasilenko). Tancovali ju však dobre. Jeden aj druhý tanečník v nej využil svoje fyzické danosti. Holováč svoju pružnosť a mäkkosť gest, vo výraze sklon k akejsi kreatúrnosti až deformácii celej postavy. So škodoradostným výsmechom ju kreoval do urazenej a pomstychtivej malosti škriatka. Vasilenko zasa ťažil zo svojej urastenej postavy. Jeho Carabosse bola ladená viac humorne, gesticky i mimicky karikovaná. Zatiaľ, čo divák v prvom prípade ľahko prehliadol, že pod výpravným kostýmom sa skrýva muž, v tom druhom to také jednoduché nebolo. Hoci tanečná plocha Carabosse nebola veľká, evidentne však bola výrazná.
      Súčasťou baletu sú mnohé ďalšie postavy, do ktorých boli obsadení sólisti baletu, členovia zboru a ako spoluúčinkujúci aj študenti z Tanečného konzervatória či komparzisti. Jednoducho, Spiaca krásavica je nabitá postavami rovnako ako tanečnými variáciami. Má úžasné pas de deux Aurory a princa Désiré, ale aj zbory.
      O kvalitách tohto baletu niet pochýb . No keby bol oprostený už od spomenutej farebnosti, pôsobil by čistejšie a väčšmi by dal vyznieť klasickému tancu. Teda tomu, o čo v tomto type baletu predovšetkým ide.
      Súčasná inscenácia Spiacej krásavice sa vyznačuje vysokou choreografickou a interpretačnou úrovňou. Jej úskalia sú však vo výtvarnej a výrazovej zložke. Napríklad dejový predel pred usnutím a po zobudení princeznej je takmer nepatrný. Pritom scéna, v ktorej Spiaca krásavica zaspí a s ňou celé kráľovstvo ostane umŕtvené, je materiálom, ktorý možno spracovať s úžasnou tvorivosťou.
      Balet Spiaca krásavica by sme mohli prirovnať k pohľadnici zďaleka. Pozdravu, ktorý nám urobil radosť už tým, že prišiel. Preto, aj keď nás trochu sklamal výber obrazového motívu, zasunieme si ho za zrkadlo. Tak ako si Balet SND založil do svojho repertoáru Spiacu krásavicu.


(Autorka je historička umenia a divadelná kritička.)






KOŠICKÁ „REINKARNÁCIA“ TRUBADÚRA

MICHAELA MOJŽIŠOVÁ


Štátne divadlo Košice * Giuseppe Verdi: TRUBADÚR (dielo bolo naštudované v talianskom jazyku) * Réžia Karla Štaubertová - Sturmová a.h. * Hudobné naštudovanie Igor Dohovič * Scéna Ján Zavarský a.h. * Kostýmy Erika Gadušová a.h. * Zbormajster Ján Mazák ml. * Účinkujú Michal Adamenko / František Balún / Peter Schubert (gróf Luna), Tatiana Paľovčíková / Alla Pryhara a. h. / Ľudmila Savčuk a. h. (Leonóra), Viera Hronská / Nella Kulagina a. h. / Jitka Zerhauová a. h. (Azucena), Michal Lehotský a. h. / Nikolaj Visnjakov a. h. (Manrico), Viktor Dudar a. h. / Juraj Šomorjai (Ferrando), Michaela Hausová / Lucia Knoteková / Svetlana Tomová (Ines), Peter Berger / Gabriel Szakál (Ruiz), Marek Gurbaľ / Marián Lukáč (Cigán), Peter Berger / Jozef Dzuro (Posol) * Premiéra 1. 3. 2002

Košický operný divák nemá už niekoľko sezón mnoho príležitostí k umeleckému vyžitiu. Repertoár operného súboru Štátneho divadla Košice je chudobný, programové bulletiny avizujú operné predstavenia len niekoľkokrát do mesiaca. Rovnako ako v minulej sezóne (Rigoletto), aj v sezóne 2001 / 2002 pripravil súbor jedinú samostatnú premiéru - Verdiho Trubadúra. V tomto prípade našťastie platí, že tam keď nie je kvantita, je aspoň kvalita.


      Ambíciou hosťujúcej pražskej režisérky Karly Štaubertovej - Sturmovej bolo očistiť dielo od nánosov histórie, času i neduhov inscenačnej praxe podliehajúcej nedostatkom libreta a predstavujúcej Trubadúra ako romantickú rytiersku hru bez vnútorných vzťahov a ich vývoja. Jej zámer „reinkarnovať“ príbeh a zdôrazniť jeho ľudskú, citovú dimenziu, sa stretol s porozumením inscenačného tímu i súboru.
      Príbeh sa odohráva na výtvarne krásnej, decentne historizujúcej, ale zároveň maximálne modernej a účelnej scéne Jána Zavarského, ktorá svojou variabilnosťou a schopnosťou rýchlych premien napomáha dramatickému spádu deja. Účinkujúci ho divákom sprostredkúvajú v dobovo verných, vkusných a výrazovo priliehavých kostýmoch Eriky Gadušovej. Hlavnými postava v diele sú Manrico a gróf Luna, ktorí netušia, že sú bratia. Obidvaja ľúbia krásnu Leonóru. Ich láske k nej však vyúsťuje do tragického konca. Smrť milencov (Leonóry a Manrica) je zároveň pomstou cigánky Azuceny, ktorá Manrica uniesla a vychovala po tom, ako Lunov otec dal upáliť jej matku.
      Zo sólistov kmeňového súboru dostali na prvej premiére príležitosť Michail Adamenko, ktorý stvárnil grófa Lunu bažiaceho po láske Leonóry, no neschopného prejaviť svoje city inak ako násilným spôsobom a Michaela Hausová s vokálne čistým prednesom v roli Ines. Ústredné, spevácky náročné party patrili hosťujúcim sólistom. Brnenská sólistka Jitka Zerhauová ako cigánka Azucena zaujala predovšetkým po vokálnej stránke. Jej mezzosoprán bol farebne vyrovnaný v celom rozsahu. Pre mladého Michala Lehotského nie je ešte úloha Manrica typovo najvhodnejšia. Vyžaduje si dramatickejší hlas, napriek tomu sa s ňou vokálne i herecky veľmi dobre vyrovnal. Za diskutabilné považovať, najmä s ohľadom na hlasovú hygienu, obsadenie len 23-ročnej, nesporne talentovanej speváčky Ally Pryhara z Kyjeva do mimoriadne náročnej role Leonóry.
      K pekným miestam inscenácie patria zvukovo homogénne zborové scény (zbormajster Ján Mazák ml.). Orchester pod vedením Igora Dohoviča, dobre pripravený, tiež citlivo kreoval výraz.
      Po období neúrody v košickej opere ostáva dúfať, že tento inscenačný čin neostane osamotený a v Košiciach časom vstane opera z popola.

(Autorka je muzikologička.)




ODROMANTIZOVANÝ ČAROSTRELEC
MICHAELA MOJŽIŠOVÁ


Štátna opera Banská Bystrica * Carl Maria von Weber: ČAROSTRELEC * Réžia Marián Pecko a.h. * Hudobné naštudovanie Igor Bulla * Scéna Peter Janků * Kostýmy Larisa Gombárová a.h. * Choreografia Jaroslav Moravčík a.h. * Zbormajsterka Viera Hovancová * Účinkujú Zoltán Vongrey / Šimon Svitok (knieža Otokar), Igor Lacko / Marián Lukáč a. h. (Kuno), Oľga Hromadová / Ljubov Šarnina (Agáta), Alžbeta Trgová / Markéta Vajdová (Anička), Ivan Zvarík / Peter Ďurovec (Gašpar), Stanislav Matis / Robert Remeselník a. h. (max), Ivan Zvarík / Marián Lukáč a. h. (Pustovník), Zoltán Vongrey /Šimon Svitok (Kilian), Michal Ďuriš a. h. / Ľubomír Kovačech (Samiel) * Premiéra 15. 3. 2002

Uvedenie Weberovho Čarostrelca v Štátnej opere Banská Bystrica si zasluhuje pozornosť z niekoľkých dôvodov. Bola to jubilejná dvestá premiéra v doterajšej 43-ročnej existencie telesa. Pritom išlo o dielo, ktoré nebýva často zaraďované do repertoáru našich operných domov. Na Slovensku sa naposledy inscenovalo pred 21 rokmi. A režijného stvárnenia Čarostrelca sa tentoraz ujal Marián Pecko, dvorný režisér Bábkového divadla Na rázcestí, ktorý už síce podnikol niekoľko pozoruhodných exkurzov aj do oblasti činohry, ale na opernom poli debutoval.


      Nemecká národná opera Čarostrelec je považovaná za jednu z najčírejších esencií romantizmu - miesto v nej majú prvky rozprávkové, tajomné, hrôzostrašné i moment očarenia prírodou. Na dnešného návštevníka opery by však akcentovanie jej iluzívno-rozprávkovej dimenzie pôsobilo neprirodzene, až gýčovito. Preto sa Marián Pecko vo svojej režijnej koncepcii rozhodol pre aktuálne, ale nie násilné odromantizovanie diela. Bez ilustratívneho romantického koloritu, decentnou civilnosťou javiskových výrazových prostriedkov, priblížil dielo súčasnému divákovi. Nad démonickosťou a poverčivosťou - ironizovanou bez skĺznutia do nevkusu - víťazí v inscenácii zdraví rozum.
      Režisérovu predstavu plne podporila krásna scéna Petra Janků, pôsobivo pracujúca s farbou a svetlom. S režijným zámerom korešpondovali aj strihovo a farebne netradičné kostýmy Larisy Gombárovej. Silným atmosférotvorným momentom sa stala choreografia Jaroslava Moravčíka. Päť démonických bosoriek dodávalo predstaveniu šťavu.


      Tej bolo, žiaľ, príliš málo v hudobnom naštudovaní. Orchester znel na prvej premiére miestami šedo, chýbal mu ťah, zbor postrádal farebnú vyrovnanosť. Čarostrelec popri náročných speváckych partoch obsahuje aj množstvo hovoreného textu, čo predstavuje nezanedbateľný interpretačný problém. Sólisti sa s ním vyrovnávali na rôznej úrovni, často však z boja nevyšli víťazne. Tónu Oľgy Hromadovej (Agáta) chýbala uvoľnenosť, jej herecký prejav sa časom stal monotónnym. Výkon mladého Roberta Remeselníka (Max) bol silne poznačený neskúsenosťou, presvedčivejšie pôsobil Peter Ďurovec (Gašpar), aj keď občas vsadil viac na forsírovanie tónu, než na čistotu techniky spevu. Alžbeta Trgová sa zjavne snažila kreovať postavu Aničky a vzťahy, do ktorých sa dostávala, ale spevácky jej sedela skôr vysoká, než stredná a nižšia poloha. Tradične dobre disponovanému barytonistovi Zoltánovi Vongreyovi pripadla menšia rola. Aj ako knieža Otokar však presvedčil, že jeho hlas patrí k tomu najlepšiemu, čím spevácky súbor Štátnej opery disponuje.
      Na pôdu opery vstúpila nová režisérska osobnosť. Svojím nepredpojatým prístupom k žánru otvoril Marián Pecko jednu "konzervu". Treba dúfať, že nie poslednú.

(Autorka je muzikologička.)




RUŽOVÝ SVET V BLEDOMODROM OPARE

KATARÍNA DUCÁROVÁ


* Nová scéna * Jerry Herman - Harvey Fierstein: KLIETKA BLÁZNOV (La cage aux folles) * Preklad Alexandra Ruppeldtová * Texty piesni Ján Štrasser * Dramaturgia Miloš Ruppeldt * Hudobné naštudovanie a dirigent Július Selčan * Scéna Juraj Fábry * Kostýmy Ľudmila Várossová * Choreografia Ján Ďurovčík * Réžia Jozef Bednárik * Asistent réžie Dušan Kaprálik * Účinkujú Štefan Skrúcaný / Ján Gallovič / Juraj Ďurdiak (Georges, majiteľ kabaretu), Miro Noga / Csongor Kassai / Jozef Benedik (Albín - Zaza, hviezda kabaretu), Martin Kaprálik / Marcel Kobielsky (Jean-Michael, Georgeov syn), Viktor Horján / Ibrahim Maiga / Henrich Šiška (Jacob, Zazina komorná), Karol Čálik / Štefan Kožka (Mauriac, senátor), Magda Paveleková / Eva Máziková / Lucia Vráblicová (Mária, jeho žena), Lucia Síposová / Miroslava Partlová (Anna, ich dcéra), Jarmila Hittnerová / Bibiana Ondrejková (Jacqueline, majiteľka reštaurácie), René Štúr / Miroslav Krajčík (Carmen, španielska tanečnica), Peter Vaško / Michal Barniak (Hanna, sado-maso tanečnica), Martin Fratrič / Michal Barniak (Faidra, arabská tanečnica), Václav Púčik / Tomáš Horváth (Chantal, slávik z Avignonu), Róbert Halák / Radovan Milič (Marléne, dievča s ceduľou), Ivan Heller / Dušan Kaprálik (Francois, inšpicient), Katarína Čillíková (Babette, garderobiérka), Danuša Pelcrová (Paulette, maskérka), Ľubomír Rešetka (Etienne, bicyklista), Sylvia Mravcová (Colette, korčuliarka), Gusto Gráf (Renaud, kaviarnik), Eva Rysová (Madame Ranaudová, jeho matka), Miloš Stančík (Tabarro, rybár a kulisár), Igor Čillík (Pepe, rybár a dievča pre všetko) * Premiéra 22., 23. a 24. 3. 2002

Na bratislavskej Novej scéne sme z muzikálového žánru videli už všeličo. Do tejto formy spracované biblické motívy, nôty ľudu, vrúcne ľúbostné príbehy, "dirty" témy aj životopisy. A predsa to nebolo všetko, ako nám dokázal režisér Bednárik muzikálom Klietka bláznov, ktorého dej je situovaný do prostredia kabaretu gayov a transvestitov.


      Ak ste sa však náhodou vybrali na tento muzikálový projekt s očakávaním, že vás toto prostredie ohúri už pri vstupe do hľadiska, boli ste určite sklamaní. Váš zrak pritiahol len veľký obraz s mapou Francúzska, ktorý postupne doplnili pekne zarámované a pomenované obrázky slnka, mora, pláže alebo St. Tropez. Jednoduché momentky z malého mestečka, kde každý o každom všetko vie a susedia sa posudzujú nie podľa toho čím sú, ale akí sú to ľudia. Potom sa však nad bledomodrým tónom, ktorému ste museli postupne podľahnúť, typicky bednárikovsky zadymilo.
     "Pozor, prichádza hlavný herec," upozornil plné hľadisko známych ľudí (herci, dramaturgovia, novinári, kritici) počas verejnej generálky na svoj obľúbený výrazový prostriedok režisér. Aj keď to zrejme vyslovil skôr zo žartu ako vážne, práve za bledomodrého oparu sa zrodil ružový svet. Z pokojnej atmosféry mestečka vás uniesli do zábavného podniku. Noc v ňom patrila ligotu tanečných kostýmov, šušťaniu pštrosích pier, prevlekom a parochniam. Zábave, spevu, tancu a erotickým vystúpeniam "dám" s trochu výraznejšími svalmi, ktoré sú odmeňované potleskom. Deň sa však niesol v znamení rodinného života jeho majiteľov. Sú nimi George a Albín, ktorí okrem toho, že prevádzkujú kabaret s názvom La cage aux folles (Klietka bláznov) a žijú v spoločnej domácnosti, vychovávajú aj Georgeovho syna. Mladého muža, ktorý sa rozhodol, že sa ožení. Zoberie si za ženu dievča z konzervatívnej rodiny. Najprv však musí získať súhlas jej rodičov, a preto sa rozhodne pred nimi zatajiť fakt, že žije v rodine homosexuálov. Ako? To netreba podrobne opisovať. Stačí podotknúť, že práve z toho vznikol celý rad komických situácií, ktoré publikum vždy zabavia. Sú základom dobrej bulvárnej komédie.
      "My sme to, čo sme a to čo sme, je iba zdanie ... " spieva v jednom z chytľavých kabaretných songov osadenstvo kabaretu. Prečo? Aby sme si uvedomili, že búrlivé umelkyne, ktoré vidíme tancovať choreografie Jána Ďurovčíka v úžasných kostýmoch navrhnutých Ľudmilou Várossovou na scéne s dominujúcimi červenými ústami a vyplazeným jazykom z dielne Juraja Fábryho vôbec nie sú tanečnice? Ale oni nás nepresviedčajú, že nie sú tým, čím sú. O to sa usiluje niekto iný. Na prvý pohľad normálny človek, senátor Mauriac (Karol Čálik alebo Štefan Kožka). Takže so svojim farizejsky zdvihnutým prstom voči "ružovému" svetu, ktorý vôbec nepozná, je napokon väčší blázon, cvok a pokrytec ako všetci tí, čo sa v ňom cítia dobre. Len to si stačí uvedomiť, a zrazu ste doma v druhom pláne deja. V ňom už nejde iba o úsmev, ale aj o lekciu z morálky.
      Na slovenské javisko sa doteraz nedostala inscenácia, v ktorej by sa o komunite gayov hovorilo toľko ako teraz. Ani to však režiséra Jozefa Bednárika nedonútilo zmeniť názor, že nastal čas, aby sa ktosi aj u nás pokúsil odtabuizovať túto tému. Ukázať, že na hlbokej a úprimnej láske medzi dvomi mužmi nemusí byť nič pohoršujúce. Najmä ak je základom vzťahu, ktorý funguje lepšie ako manželstvo postavené na zotročovaní jedného jej člena druhým. Manželstvo podobné klietke.
      Klietka ako priestor slobody, teplý domov, väzenie či obraz tohto sveta. Mätie vás to? Nedajte sa. Chceli sme iba pripomenúť, do koľkých súvzťažností sa dostáva muzikál, aj keď na prvý pohľad stojí na príbehu ústrednej dvojice. Miestami sentimentálnom, inokedy jemnej ironickom rozprávaní o živote dvoch mužov, ktorí sú partnermi v podnikaní, umení aj rodine.
      "Museli sme sa poobzerať po hercoch, ktorí dokážu spojiť bláznovstvo a istú komediálnu ,uletenosť´, so schopnosťou stvárniť postavy, ktoré sú tak trochu uzavreté do klietky, uväznené za mrežami vlastných komplexov či spoločenských predsudkov," povedal Jozef Bednárik v jednom rozhovore o obsadení týchto postáv. Napokon z hercov, ktorí spĺňali režisérom uvedené predpoklady, dostali príležitosť zahrať si Georgesa a Albína Štefan Skrúcaný s Miroslavom Nogom, Ján Gallovič s Csongorom Kassaiom a Juraj Ďurdiak s Jozefom Benedikom. Z tohto trojitého obsadenia u divákov však najviac boduje dvojica Gallovič - Kassai a nie osvedčení komici a zabávači Noga so Skrúcaným, ktorí mali byť zrejme zárukou návštevnosti.
      Ján Gallovič v muzikálových projektoch dlhší čas nehral. Svojim hereckým a speváckym výkonom však opäť potvrdil, že do muzikálov patrí. V Klietke bláznov ho režisér Bednárik obsadil do úlohy Georgesa. Človeka, ktorý musí, či už ako majiteľ podniku alebo partner a otec, čeliť viacerým protichodne pôsobiacim silám. Ale najmä bolestivo obhajovať svoju voľbu životného partnera a ich vzájomnú lásku, ktorá je po rokoch ohrozená synovými citmi k inému pohlaviu a jeho túžbou po uzavretí klasického manželského zväzku. V úlohe Albína, ktorý sa lepšie cíti v dámskych šatách ako v pánskych oblekoch, mu na javisku sekunduje Csongor Kassai, herec so sugestívnym spevom a veľmi svojským mimickým či gestickým prejavom, naša nová muzikálová hviezda. V jeho podaní je Albín-Zaza bytosťou s veľmi citlivou dušou, ktorá na jednej strane obetavo vytvára Georgesovi a jeho synovi rodinné zázemie a na strane druhej si ako hviezda kabaretu od svojho okolia vyžaduje veľkú pozornosť a tolerantnosť voči niektorým svojim slabostiam.
      "My nechceme štyri percentá populácie len karikovať, chceme to robiť aj vážne a láskyplne. Istej dávke paródie sa však nevyhneme," vyslovil sa režisér Bednárik na adresu svojho prístupu k dielu. Na tieto slová si ten, kto ich mal možnosť počuť alebo si ich niekde prečítať, určite najskôr spomenie vo chvíli, keď sa na javisku objaví Ibrahim Maiga ako Jacob, čiže komorná Žanetka. Veľa toho síce nenahrá, ale to diváci od neho zrejme ani nečakajú. Veď zabaviť ich dokážu už samotné jeho zjavenia sa na scéne v zásterke francúzskej komornej, prípadne v kostýme kabaretnej tanečnice. Za seba však úprimne musím povedať, že oveľa väčšmi sa mi páčilo, ako si s touto postavou poradil Viktor Horjan, ktorý jej vizuálnu charakteristiku jednotlivými kostýmami dotváral aj hereckou akciou. Podobný názor môžem vysloviť aj na adresu obsadenia Jeana-Michaela. Do postavy ženbychtivého mladíka, ktorý svojou láskou skoro obráti svet dvoch rodín naruby, sa vkladá viac debutujúci Marcel Kobielsky ako Martin Kaprálik.
      Klietka bláznov je teda muzikál, ktorý vám môže ponúknuť veľa dobrej zábavy, ale aj silnú dávku citu. Rovnako dobre sa totiž zabavíte pri pohľade na osadenstvo kabaretu ako napríklad na konzervatívnom politikovi utekajúcich pred novinármi z prostredia, proti ktorému na verejnosti vystupuje, v prestrojení do dievčenských šiat. Na slabôstkach jedných a hlúposti druhých. Láske, ktorá vie zamotať hlavy každému - mladému aj starému a na pohlaví jej vôbec nezáleží. A popri tom možno zistíte, že lepšie je možno byť bláznom, outsiderom, príslušníkom u nás štvorpercentnej menšiny, než nebyť sám sebou.