TEATRO - DIVADELNÁ REVUE

V uplynulej divadelnej sezóne otvorili v Bratislave viacero nových priestorov štúdiového typu so zámerom zapĺňať ich najmä divadelnými činmi a projektmi rôznych divadiel, občianskych združení, skupín a tvorivých osobností. Jedným z nich bolo Štúdio 12 v priestoroch Divadelného ústavu na bratislavskom Jakubovom námestí, o ktorom sme sa rozprávali s jeho dramaturgičkou Romanou Maliti.

Divadelný ústav je výskumným, dokumentačným a informačným strediskom divadelnej kultúry na Slovensku. Prečo došlo k rozšíreniu jeho doterajších činností o novú aktivitu?

-Cítili sme potrebu robiť niečo aj pre prezentáciu súčasného divadla, živého divadelného umenia a vlastnej produkcie. Získanie priestoru v našej sídelnej budove, v ktorom sa začala v roku 1930 prevádzka Československého rozhlasu v Bratislave, nám ju umožnilo realizovať.

Štúdio 12 ste otvorili výstavou, krstom kníh, čítaním divadelných textov aj divadelným predstavením. Na čom bude stáť programová ponuka v ďalšom období?

- Vzhľadom na to, že Štúdio 12 sa nachádza v priestore so svojskou architektúrou a tá je pamiatkovo chránená, je predurčené skôr na menšie, komornejšie, technicky menej náročné produkcie. Preto práve týmto smerom budeme orientovať aj našu dramaturgiu. Nesústredíme sa však iba na divadlo. V Štúdiu 12 chceme okrem divadelných predstavení organizovať aj rôzne výstavy, koncerty, čítania, prezentácie, filmové projekcie, semináre, prednášky, tvorivé dielne a podobné vzdelávacie akcie.

Vymenovali ste viaceré aktivity, predpokladám však, že ťažiskové programové zameranie bude na divadlo. Čo v tomto smere možno od vašej ponuky očakávať?

-V divadelnej dramaturgii sa chceme jednoznačne zamerať na prezentáciu súčasnej dramatiky, súčasných textov a súčasného divadla. Podporu mladých tvorcov a pomoc neštátnym občianskym združeniam. Uvádzanie zaujímavých inscenácií jednotlivých divadiel v bratislavskej premiére. Prvým hosťujúcim divadlom sa stalo Divadlo Alexandra Duchnoviča z Prešova s hrou Karola Horáka La musica, ktorú režíroval Rastislav Ballek. Ďalším bolo Štátne divadlo Košice, ktoré so združením Metamorfózy pripravilo inscenáciu Boj černocha so psami v réžii Romana Poláka. Naposledy sme bratislavskému publiku sprostredkovali predstavenie Dr. Jekyll and Mr. Hyde Mestského divadla Žilina.

Chceme teda pracovať tak, aby si u nás našli priestor tí, ktorí chcú svoje predstavenia len odohrať, aj tí, ktorí chcú svoje projekty priamo vytvoriť. Prvým z nich bolo Združenie pre nezávislé divadlo Stromy. Predstavenie cool drámy Faedrina láska súčasnej britskej autorky Sarah Kaneovej v réžii Jána Krekáňa malo premiéru v marci tohto roka. Druhí projekt v Štúdiu 12, inscenáciu textu Ivy Volánkovej Minach pripravili členovia občianskeho združenia Škola hrou pod režijným vedením Valérie Schulczovej. Divadelný projekt Táňa – Táňa, inscenácia hry mladej ruskej autorky Oľgy Muchinovej v réžii Mariána Amslera zase vznikol v spolupráci VŠMU a Divadelného ústavu. Sezónu 2002 / 2003

sme začali dvoma absolútnymi slovenskými premiérami: inscenáciou pôvodnej hry Petra Pavlaca Deus ex machina v réžii Patrika Lančariča a v produkcii Divadla Publikum; divadelným projektom predajcov časopisu Nota Bene, OZ Proti prúdu, dramaturgičky Barbary Gindlovej a režiséra Juraja Šulíka pod názvom Túžby z ulice.

Spomínate začínajúcich divadelníkov. O čosi skôr ako Divadelný ústav im umožnilo vlastnú prezentáciu pod názvom Let´ s go ... bratislavské Štúdium L + S. Okrem toho sú v našom hlavnom meste aj iné priestory, ktoré chcú prevádzkovatelia podobne využiť. Preto sa musím spýtať: Aké silné a životaschopné je zázemie mladých nezávislých tvorcov?

- Chvalabohu, ten potenciál tu existuje. Samozrejme, v Bratislave nie sme prví ani jediní, ktorí im niečo ponúkajú. Ale to neznamená, že nemôžeme prispieť napríklad k vytvoreniu konfrontačnej bázy pre projekt Let´ s go ... , ktorý rozbehli na začiatku sezóny 2001 / 2002 v Štúdiu L + S a čiastočne nachádza svoje pokračovanie v bratislavskom Mestskom divadle. Na druhej strane treba povedať, že jedno divadlo s vlastným repertoárom nemôže vykryť všetky potreby mladých nezávislých tvorcov. A každý rok ich pribúda, pretože ak sa nedostanú do divadiel, pokúšajú sa vytvoriť rôzne zoskupenia so zámerom inak uplatniť svoju chuť hrať a tvoriť.

Konkrétne divadelné činy mladých tvorcov však uvidíme len za istých podmienok. Vytvoriť priestor na ich prezentáciu je jedna z nich. Ale čo iné? Povedzme, finančné zdroje. Musia ich mať tí, čo chcú vo vašom priestore tvoriť?

- Nik nemôže očakávať, že Divadelný ústav bude pokrývať jeho náklady spojené s tvorbou. Každý si na ňu musí zohnať peniaze sám. Na druhej strane treba povedať, že sa tvorcom bude usilovať vyjsť v ústrety. Môžeme s nimi napríklad uzavrieť zmluvu s veľmi prijateľnými podmienkami spolupráce, ktoré nám zabezpečia pokrytie režijných nákladov na prevádzku Štúdia 12. Od hosťujúcich súborov na to požadujeme len určité percento zo vstupného.

Čo bude pre vás rozhodujúce pri výbere projektov, ktoré budete v Štúdiu 12 prezentovať?

- Samozrejme chceme, aby to boli kvalitné a dobré projekty. Aj keď sme v štartovacej fáze, myslím, že tu už vzniklo niekoľko zaujímavých inscenácií, pri ktorých sme prihliadali nielen na originalitu textovej predlohy (zatiaľ sme všetky texty uviedli v slovenskej premiére), ale aj kvalitné zoskupenie tvorivého tímu. Pre veľký záujem a obmedzené technicko-organizačné podmienky nemôžeme poskytnúť priestor každému, v poslednom období sme museli zopár projektov odmietnuť. V budúcnosti by sme si hosťujúcich umelcov radi pozývali sami na základe už spomenutých priorít.

Uvádzanie súčasnej dramatiky? Prepáčte mi moju pochybnosť vyplývajúcu z poznania minimálne dvoch parametrov, ktoré vás v tom budú zrejme obmedzovať (technické parametre samotného hracieho priestoru a repertoárová ponuka, v prípade niektorých divadiel možno aj náklady na dopravu) – nájde sa do roka toľko komorných inscenácií súčasnej drámy?

- Stanovili sme si dve priority – súčasnú dramatiku a súčasné divadlo. Takže produkcie nás nemusia osloviť iba textom, ale aj interpretáciou. To nám umožní hľadať produkty stvárnené nielen divadelnými prostriedkami, ale napríklad aj pohybom alebo inscenácie klasiky v novej interpretácii, prípadne vo výklade súčasného mladého tvorcu. Zatiaľ máme za sebou skúšku prvej línie – uviedli sme tri projekty (britskej, ruskej a českej) súčasnej hry, ale čoskoro pribudne aj inscenácia staršieho textu – Kino Eden Marguerite Durasovej v réžii poslucháčky VŠMU Zuzany Ferenczovej.

V Štúdiu košického divadla bola koncom mája 2002 uvedená inscenácia hry Patricka Marbera Bližšie od teba (Closer), ktorá vznikla ako výsledok spolupráce The British Council, Asociácie súčasného divadla, Združenia Metamorfózy a Štátneho divadla Košice. Anglický režisér Jan-Willem van den Bosch v nej do úlohy mladej striptérky Alice obsadil ALENU ĎURÁNOVÚ (na snímke). Herečku, ktorá sa po absolvovaní Košického konzervatória, stala členkou Štátneho divadla v Košiciach. Mladú Rožňavčanku, ktorá sa do povedomia divadelnej obce dostala najmä po zverejnení výsledkov 7. ročníka ankety Dosky. V kategórii objav sezóny 2001 / 2002 získala prvenstvo. V súčasnosti sa Alena Ďuránová, ktorú sme pri tejto príležitosti požiadali o rozhovor, venuje popri herectve práci v dabingu a rozhlase.

- V detstve som chodila do krúžku Milana Manka (v tom čase viedol v Rožňave detskú divadelnú skupinu Opičiaci - pozn. autorky), ktorý ma donútil ísť na prijímacie skúšky na Konzervatórium do Bratislavy. Nevzali ma, a ja som dostala averziu voči všetkému a všetkým. Potom mi ocko pripomenul videonahrávku z venčeka, na ktorom som vyhlásila, že dobijem Hollywood a spýtal sa ma, či mi ju má pustiť ešte raz. A tak som robila prijímačky aj v Košiciach, kde ma zobrali.

- Nemám vzory. Obdivujem veľmi veľa ľudí z hereckej branže, ale nemám nejaký špeciálny vzor.

Pre každého režiséra je typický určitý spôsob práce. Ako to bolo v prípade spolupráce na predstavení Bližšie od teba s anglickým režisérom Janom-Willemom van den Boschom?

- Keď sme začali robiť na hre, čítali sme scenár tak, že sme si napríklad z neho vybrali úplne kratučkú pasáž, pri ktorej mi povedal, aby som ju prečítala ako najväčšia šľapka a vzápätí ako mníška. Tretíkrát som mala balansovať medzi tým. A tak sme si vždy prečítali pasáže, kde sa postava objavila prvý raz a posledný raz a snažili sme sa prísť na to, ako sa vyvíjali jej vzťahy.

- Na začiatku sme si vôbec nerozumeli, pretože po anglicky nevedel nikto okrem režiséra a asistenta réžie Davida Úradníka. David bol našťastie aj výborný prekladateľ, takže sme sa asi po dvoch týždňoch úžasne naladili na rovnakú vlnovú dĺžku. Najťažšie bolo nájsť spoločnú reč, pretože to, čo s nami Jan robil, teda systém jeho práce, bol úplne iný, na aký sme zvyknutí. Presvedčil nás však, že to, čo chce robiť, je správne, že na to má svoje dôvody, že by sme mu mali veriť.

Pamätáš si svoju prvú reakciu po oznámení nominácií v ankete Dosky 2002 a po vyhlásení výsledkov v kategórii objav roka?

- Nevedela som, ako mám reagovať. Je pravda, že ostatní vytvárali atmosféru za mňa. Bola som veľmi šťastná. Pre mňa to končilo tou nomináciou, na víťazstvo som nepomyslela. Ani neviem, čo som pri preberaní Dosky povedala. Ľudia tvrdia, že som bola veľmi suverénna, ale ja si nepamätám, čo som hovorila.

- Dostala som ponuku hrať v Jánošíkovi (nový film poľskej režisérky Agnieszky Hollandovej, ktorý sa nakrúca na Slovensku – pozn. redakcie) malú postavu slúžky a vo februári 2003 by som mala hosťovať v bratislavskom Divadle Astorka – Korzo ´90, ak všetko pôjde dobre.

Čo ťa čaká v blízkej budúcnosti? Neuvažuješ o odchode do Bratislavy, kde je hereckých príležitostí podstatne viac?

- Mám podpísanú zmluvu s košickým Štátnym divadlom, takže dva roky budem ešte určite v Košiciach. Začali sme skúšať inscenáciu hry Mira Gavrana Všetko o ženách, ktorá bude mať premiéru 8. novembra.